V sobotu 18. januára si Farnosť Slovenská Ves pripomenula 120 rokov od narodenia Mons. Štefana Barnáša, pomocného biskupa Spišskej diecézy a jedného z najbližších spolupracovníkov biskupa Vojtaššáka.
Svätú omšu pri tejto príležitosti slávil Mons. Andrej Imrich, emeritný spišský pomocný biskup, za účasti dekana vdp. Jána Kuboša, kňazov z okolia a kňazov – rodákov z obce Slovenská Ves.
Mons. Imrich sa vo svojej homílii zameral na odkaz Mons. Štefana Barnáša pre súčasnú dobu. Musíme udržiavať odkaz veľkých ľudí, ktorí trpeli pre vieru a pravdu, aby nás modernistický svet nezviedol z pravej cesty v čase, kedy sa nám podsúvajú rôzne pravdy a teórie.
V nedeľu 19. januára sa veriaci tiež zišli na ďakovnej pobožnosti za život otca biskupa Barnáša a pripomenuli si ho na mieste, kde pred 120 rokmi v Slovenskej Vsi stál jeho rodný dom.
Mons. Štefan Barnáš, biskup, tomistický filozof a teológ, trpiteľ za vieru sa narodil 19.januára 1900 v Slovenskej Vsi, v okrese Kežmarok. Teológiu študoval v Prahe. Po dosiahnutí doktorátu z teológie vyučoval v Spišskej Kapitule, kde od r. 1933 pôsobil ako profesor fundamentálnej teológie, filozofie, hebrejského jazyka a biblickej archeológie i ako prefekt seminára. Od roku 1945 až do zrušenia seminára bol rektorom, neskôr pápežským komorníkom a cirkevným diecéznym sudcom. Dňa 5. 11.1 949 bol v kaplnke spišského seminára vysvätený za pomocného biskupa Spišskej diecézy. Jeho heslom bolo Ut intelligam corde (Aby som chápal srdcom). V júli 1950 ho zaistili priamo v biskupskej rezidencii. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Po amnestii r. 1960 mu zo zdravotných dôvodov umožnili internovaný pobyt v kňazskom domove v Pezinku. Stal sa trpiteľom za slobodu Cirkvi a svojho národa. Bol hlboký mysliteľ a pedagóg. Zomrel 16. apríla 1964 a je pochovaný vo svojom rodisku.
Homília Mons. Andreja Imricha
Milí oltárni bratia, drahí bratia a sestry !
Uplynulo už stodvadsať rokov od narodenia tunajšieho rodáka, blahej pamäti biskupa Štefana Barnáša. On zásluhou svojich rodičov už v útlom detstve získal dar katolíckej viery a uprostred svojich rodákov si tento dar upevňoval. Rozhodol sa pre kňazstvo, aby dar viery mohol čo najúčinnejšie odovzdávať Božiemu ľudu.
Pomocou viery máme možnosť spoznať to, čo nám nedokáže poskytnúť veda, môžeme spoznať ten najväčší poklad – Pána Boha. My veriaci si nesmierne vážime vedecké poznanie, ale pomocou vedy Pána Boha len predpokladáme, či tušíme. Zreteľne ho môžeme spoznať preto, že on sa nám zjavil v Ježišovi Kristovi. Vierou v Božie zjavenie sa nám vedecké poznanie nenarúša iba dopĺňa, aby sme mohli vidieť aj tam, kam veda nedočiahne. Aby sme mohli jasne poznať Boha a zmysel nášho života i zmysel všetkého, čo nás obklopuje.
Viera sa odovzdáva ohlasovaním. Najúčinnejším ohlasovaním je svedectvo. Svedectvom svojho života kresťania odovzdávajú vieru svojim bratom a sestrám. Svedčiť môžeme svojim slovom aj svojimi skutkami. Ak je naša reč o Bohu a jeho daroch jasná a jednoznačná, ak naše áno je áno, naše nie je nie, potom je svedectvo zrozumiteľné. Ak je naša reč o Bohu potvrdená aj našimi skutkami, vtedy je svedectvo silné. A keď sme pre Boha schopní aj život položiť, je to vrcholné svedectvo. Takéto svedectvo o Bohu vydali mučeníci. (Ak niekto povie: bol som na cintoríne pomodliť sa za mojich zomrelých rodičov, ten povedal jasné áno, že verí vo večný život. To je zrozumiteľné svedectvo viery. Ak povie: bol som zapáliť sviečky, z jeho výroku sa nedozvedáme, či verí vo večný život. Možno áno, možno nie. Podobne to je ak niekto povie: Na Božie narodenie sme mali návštevu. Svojou rečou dáva najavo svoje áno, verím, že sa nám v Betleheme narodil Boží Syn. Ak povie návštevu sme mali na prvý sviatok vianočný, takto sformulovaná informácia nie je svedectvom viery).
Biskup Barnáš vydával svedectvo o Bohu svojim slovom ako kňaz, ako pedagóg i ako biskup. V ohlasovaní bol jednoznačne verný učeniu Cirkvi, preto jeho ohlasovanie bolo jasné a zrozumiteľné. Svoju vieru potvrdzoval aj životom, preto jeho svedectvo bolo silné. Nakoniec prišiel komunizmus a on pre svoju vieru musel aj trpieť. V utrpení jeho svedectvo viery dosahovalo vrchol. On nebol pre vieru popravený. Bol však prenasledovaný, súdený a nakoniec väznený. Súdili ho v časoch, keď súdnictvo bolo zneužívané na vykonštruované procesy. Rozsudky boli nie zákonné, ale politické. Aj úplne nevinný človek mohol vtedy vo vykonštruovanom procese dostať trest smrti. Toto vedel každý kňaz, ktorý bol pre vieru zatknutý a toto vedel aj biskup Barnáš. Všetci vedeli aj to, že ak budú spolupracovať s marxizmom, ak začnú komunizmus vychvaľovať a propagovať, nič sa im nestane. Aj biskupovi Barnášovi sa táto možnosť núkala. Mohol zostať biskupom, mohol ďalej pokračovať v pastorácii, len nech sa snaží presviedčať veriacich, že komunizmus je pre nás ten najlepší spoločenský systém. Biskup Barnáš si pravdivo uvedomoval, že kresťanstvo nie je zlučiteľné s marxizmom a že nemôže byť verný kresťanstvu a súčasne podporovať marxizmus, lebo by to bola zrada na kresťanstve. Preto aj za cenu, že ho môže čakať poprava, zostal verný kresťanstvu. Toto bez zveličenia možno nazvať vrcholným svedectvom viery. Ako som spomenul nebol umučený, ale mučený bol, žalára si užil. A takýchto prípadov po druhej svetovej vojne bolo veľa. Mohli by sme ich nazvať, že to boli nekrvaví mučeníci.
Biskup Barnáš a jemu podobní kňazi, ktorí si pre vieru toľko vytrpeli, sú výzvou aj pre nás. Tak ako oni odmietli podporovať to, čo je nezlučiteľné s kresťanstvom aj za cenu veľkého utrpenia, tak máme podobne aj my odmietať všetko, čo je nezlučiteľné s desatorom, lebo kresťanstvo bez desatora je veľkým nezmyslom.
A dnes sú veľké snahy, propagovať akési príťažlivé a príjemné náboženstvo, ktoré nepozná pojem hriech, ani pojem pokánie, ktoré nepozná pojem peklo, ani pojem očistec, pozná len mnohoraké nebo. Nebo umelecké, nebo športové, nebo vedecké, samé nebo. To príjemné náboženstvo nás nechce trápiť požiadavkami ako nezabiješ, nezosmilníš, nebudeš krivo svedčiť, nepožiadaš manželku svojho blížneho,… A toto náboženstvo je akosi aj pre nás dosť lákavé. Vnímame ho ako tolerantné, nekonfliktné, chápajúce, ktoré nestraší peklom a neobťažuje desatorom.
Je veľmi dobré a patričné, že si na týchto hrdinov, akým bol biskup Barnáš s úctou spomíname. Tá úcta voči nim nesmie byť pokrytecká. Bolo by to vtedy, ak by sme ich oslavovali, že odmietli podporovať, čo je s kresťanstvom nezlučiteľné a my by sme pritom podporovali spoločenstvá, ktoré propagujú sobáš dvoch mužov, či dvoch žien. Uvedomme si, oni dávali do hry vlastné životy, dlhoročné žaláre a my s takou ľahkosťou chceme byť aj kresťanmi aj podporovateľmi povery, modloslužby, či kultúry, ktorá vládla v Sodome.
Sme neďaleko hrobu človeka, ktorý bral kresťanstvo veľmi vážne, naša prítomnosť tu nech nás zobudí k uvažovaniu a nadchne k opravdivému nasledovaniu.